Miklušova väznica – múzeum


Aj v minulosti bolo mestských bytov či domov málo. A pritom v stredoveku sa ešte jeden musel rezervovať pre mestského kata. Nachádzal a nachádza sa nad podjazdom do Hrnčiarskej ulice, ktorá už má prívlastok aj → ulička starých remesiel /44/ a je medzi Miklušovou väznicou a → kalvínskym kostolom /81/.

V tomto byte si nažíval zrejme aj kat Mikluš - človek ako každý iný, riadne sa živiaci stínaním hláv, prípadne mučením, začo mal pevný ročný plat od mesta. Medzi katove pridružené činnosti, ktoré mal v popise práce, patrilo aj mučenie. Za týmto účelom sa presúval do suterénu, lebo tam mal na to najlepšie materiálne podmienky, čiže dereš alebo koleso na lámanie kostí.

I tak kriminalita v Košiciach bola taká, že ako väznica museli slúžiť hneď dva pôvodne gotické domy zo 14. a 15. storočia, čo po letmom hodení zraku na fasádu vidno aj teraz. I keď sa do spoločnej budovy zmestili: katov byt, mučiareň, spoločné cely na prízemí i poschodí, ako aj malé cely – samotky - pre „introvertnejších“ väzňov, nevošlo sa sem miesto na popravy. Ináč, išlo aj o to, že vtedy ešte neboli horory v televízii, a tak ich bolo treba sledovať aspoň naživo. Tie sa v Košiciach odohrávali na rôznych miestach (aby to každý z obyvateľov mal občas na popravu ďaleko a inokedy blízko). Popraviská boli v centre, na dvore bývalej radnice, kde už stojí → Štátne divadlo /76/, či o kúsok ďalej pri → Urbanovej veži /55/, alebo hneď vedľa ako stála, práve teraz spomínaná Miklušova väznica na dvore → Katovej bašty /14/. Vojaci zasa mali svoje miesto na popravy tam, kde už stojí → morový stĺp /82/, a tí, čo neboli hodní ani peknej popravy v meste, museli sa terigať až na terajšie sídlisko Železníky, veď tam bolo oficiálne civilné popravisko vybavené šibenicami (z čoho je aj názov Šibená hora).
 

Takto to chodievalo viac než pol tisícročia, pričom s poslednou popravou v roku 1837 mestu vypomohol budapeštiansky kat. O 35 rokov už mestská rada stratila aj svoje súdne právomoci a väznica začala byť navštevovaná (do roku 1909) delikventmi prichytenými mestskou políciou. A neskôr alkoholikmi, lebo to už z nej bola záchytka.

Ale bola by škoda, keby v takom objekte boli takí, čo nie sú v stave oceniť jeho historickú hodnotu. Preto v roku 1911 mesto odovzdalo „Miklušku“ múzeu. To ju využívalo ako svoj sklad až do 2. svetovej vojny. Po pričlenení Košíc k Maďarsku vtedajší riaditeľ múzea Sándor Mihálik dal vykonať prieskum, sprístupnil aj časť podzemných chodieb a zriadil expozíciu. Potom boli ďalšie rekonštrukcie a pri jednej tam umiestnili aj dobové voskové figuríny v akcii pri mučení. Celá expozícia sa volá Stredoveké Košice a v rámci nej tam nájdete aj mučiareň, väzenské cely a byt kata. (Odkedy tam chodia turisti, omylom tam zavreli len jedných a aj to už bolo dávnejšie.)
 
Zdroj: Milan Kolcun ( www.milankolcun.net ): Potulky mestom Kosice ( www.potulka.sk ) 

kamagra jelcialis